• somorovsky
  • somorovsky
  • somorovsky
  • somorovsky
  • somorovsky
  • somorovsky
  • somorovsky

Po stopách velikánov. „Viedeň včerajška“ so Stefanom Zweigom.

Views:
206

Po stopách velikánov. „Viedeň včerajška“ so Stefanom Zweigom.  

Je noc. V bare vyhráva miestna kapela jazz. Ľudia sa bavia na ulici a vychutnávajú si piatkový večer. Ja kráčam ulicou a svetlo lámp mi osvetľuje cestu, keď prechádzam okolo viedenského Rathausplatz. Na chvíľu sa zastavím a zhlboka sa nadýchnem nočného vzduchu. „Blížim sa, cítim to.“ Vzrušene sa vyberiem ďalej hore ulicou smerom k svojmu cieľu. Zahnem na rohu doprava a zrazu zbadám na stene bronzovú plaketu s jeho menom. „Áno, našiel som to,“ vravím si úplne rozrušený. Práve v tomto dome predo mnou, na ulici Kochgasse 8, býval od roku 1907 do roku1919 môj veľký idol Stefan Zweig. Úctivo sa pokloním tomuto neúnavnému obhajcovi paneurópskeho humanizmu, vznešenému „advokátovi“ pacifizmu, vášnivému zberateľovi kníh a prvopisov, tomuto veľkému sympatizantovi osamelých sŕdc, ale zároveň neposednému cestovateľovi, večnému nomádovi a milovníkovi kaviarenského povaľačstva. Avšak najviac sa klaniam jeho tvorivému duchu, jeho geniálnosti, pretože ako skutočný majster svojho remesla si ma ako vášnivý spisovateľ navždy získal svojim písomným prejavom a slovom. A tak tu teraz stojím pred jeho domom a predstavujem si ho ako sa pozerá von oknom, alebo ako s klobúkom na hlave v tichosti vychádza z dvier a kráčajúc mizne za rohom ulice, ktorou som práve ja pred chvíľou prišiel. V tomto dome žil 12 rokov a už mal za sebou prvé literárne úspechy, už precestoval Európu, Alžírsko, Indiu, Srí Lanku, USA, Kanadu či Kubu. Už mal v sebe obrazy ďalekého sveta, prach ciest a v očiach Indický oceán, newyorské mrakodrapy či Panamský kanál, ktorého spoluautorom bol košický rodák Béla Gerster. Ako sám píše vo svojej knihe Svet Včerajška: „do roku 1914 svet patril všetkým. Ľudia cestovali, kde sa im zachcelo a ostali tam koľko sa im zapáčilo. Nepotrebovali žiadne víza, žiadne povolenia. Mám veľké potešenie z toho, keď môžem teraz mladým rozprávať o tom, ako som cestoval po Európe a Amerike bez pasu a bez toho, aby som nejaký videl.“ Potom prišla prvá svetová vojna a po nej obdobie, keď sa človek bez pasu, povolení a pozývacích listov nemohol nikam dostať. Byrokracia Zweiga zabíjala, pretože zmenila myslenie ľudí, ich nazeranie na človeka. Bez pasu ste zrazu bol utečenec, imigrant a vydedenec spoločnosti. Život zrazu závisel iba od kúska papiera s pečiatkou. Fascinuje ma ten prerod spoločnosti a zároveň to porovnávam s terajším svetom. Myslím, že súčasná Európa a schengenský priestor by sa dnes Zweigovi páčila, pretože pre neho osobná sloboda bola najvyššie dobro a intelektuálna práca najväčšie potešenie.

2014_27zweigMôj obdiv k jeho práci ma naviedol k napísaniu tohto článku. Chcem prinavrátiť život jeho odkazu, jeho geniálnej tvorbe, jeho knihám, ktoré si zaslúžia, aby sa aj naďalej čítali. Som presvedčený, že majú čo ponúknuť aj dnešnému čitateľovi. Tí, čo ma poznajú vedia, aké veľké zanietenie mám pre cestovanie, ale pre mňa je cestovanie vždy spojené aj s literatúrou a spisovateľmi z danej krajiny. Pomocou nich totiž spoznávam celkom iné zákutia a aspekty cestovania. A práve preto chcem spojiť moje tri vášne – cestovanie, fotografiu a literatúru. A Viedeň? Tá je pre mňa spojená hneď s niekoľkými slávnymi menami, pretože jej kultúrne podhubie vyprodukovalo množstvo géniov, počnúc Freudom, Klimtom, architektom Wagnerom a Hundertwasserom, Straussom, Mozartom či Beethovenom. Avšak pre mňa to bude stále Viedeň Stefana Zweiga.

vienna  (1 of 1)-32

vienna  (1 of 1)-15

vienna  (1 of 1)-31vienna  (1 of 1)-30

Zweig -   najprekladanejší spisovateľ na svete

Jeho dielo ma neprestajne inšpiruje a ja neustále objavujem nové a nové myšlienky zakotvené v jeho tvorbe. Keď čítam niektoré jeho knihy, som natoľko pohltený príbehom, že sa nedokážem sústrediť pokiaľ to nedočítam. Poznáte ten pocit, keď nie ste schopný premýšľať nad ničím iným iba nad príbehom a jeho koncom. To pomerne často zažívam práve s ním. Jeho akčný tvorivý rádius ma fascinuje asi najviac. Bola v ňom obrovská tvorivá energia, neustále písal esej za esejou, novelu za novelou, slovám dával význam a  postavám život a gestá. Za života okrem toho napísal viac ako 30 000 listov, len si predstavte toľkú korešpondenciu. Bol to fantóm literatúry, ktorý bol svojho času, vo svojej generácii najvýznamnejší a najčítanejší nemecky píšuci autor. Keď v roku 1931 oslavoval 50 rokov stal sa najprekladanejší spisovateľom na svete. Jeho knihy sa prekladali do 50 jazykov a predal viac ako 1 milión výtlačkov. Bol svetovou celebritou, materiálne zabezpečený a slávny. Určite nečakal, že o 2 roky bude Hitler jeho knihy verejne páliť a bude mať zakázané publikovať. Kvôli nacistom sa vzdal aj svojej životnej vášni. Zberateľstvu. Vo svojej kolekcií mal 4000 rukopisov, medzi nimi aj prvopis Mozarta a da Vinciho. Vlastnil Goetheho brko na písanie a vo svojej zbierke mal dokonca aj pôvodný stôl L. von Beethovena. Stôl, na ktorom tento hudobný génius písal a tvoril. Vždy ho totiž veľmi zaujímal ten proces tvorby. Ako sám píše: „ona tajuplná sekunda prechodu, keď verš či melódia vystúpi z neviditeľnej sféry, z vízie a intuície génia prostredníctvom grafického prejavu do pozemskej sféry.“ Jeho vtedajší úspech mali problém stráviť viacerí jeho súčasníci, počnúc Hermannom Hessom, Thomasom Mannom, Robertom Musilom či Hugom von Hoffmanshalom. Thomas Mann dokonca v roku 1939 pri rodinnej debate povedal, že najhorší spisovatelia svojej doby sú Remarque, Feuchtwanger a Zweig. Dnes to bude presne 74 rokov odkedy 28.11.1941 oslávil 61 rokov. Plný depresie, melanchólie a smútku nad tragickým osudom jeho milovanej Európy utiahnutý v samote so ženou v exile v brazílskom meste Petropolis písal v horúčkovitom návale tvorivosti 70 strán týždenne. Za 2 mesiace napísal 400 strán svojej bravúrnej autobiografie „Svet Včerajška.“ Potom vo februári 1942, keď dopísal, prehltol tabletky a spáchal samovraždu aj so svojou ženou Lotte.

stefan-e-lotte-zweig

vienna  (1 of 1)-27

vienna  (1 of 1)-10

Viedenské kaviarne Kaffeehauser – skutočné chrámy starých tradícií 

Ak chcem prinavrátiť život jeho dielu, musím ísť do kaviarne. Tam sa Zweig cítil ako doma. To bola jeho kancelária, jeho miesto rozjímania a stretávania sa s ľuďmi. Z jeho bývalého domu som sa vybral okolo Viedenskej Univerzity, kde študoval filozofiu a literatúru do kaviarne Landtmann, ktorá je takou pevnosťou starých viedenských tradícií z čias monarchie. Landtmann je krásna kaviareň a vždy ma poteší úslužná obsluha v rovnošate, s krásnymi gombíkmi na saku. Vyvesené noviny v drevených poličkách, spôsob stolovania, výborná káva a jablkové štrúdle. Bola to obľúbená kaviareň Sigmunda Freuda. Viedeň na prelome storočia bola kultúrnym fenoménom, epicentrom 50 miliónovej monarchie, kde sa rozprávalo 11 rôznych jazykmi. Bolo to zlaté obdobie bezpečnosti, istoty a prosperity. „Na večné časy“ s cisárom Františkom Josefom, ktorý tu vládol už 68 rokov. V tieni jeho cisárstva boli kaviarne miestom, kde sa intelektuálna elita monarchie stretávala, vymieňala svoje liberálne názory, neustále argumentovala a  diskutovala o novinkách z Berlína, Paríža, z divadelných predstavení, výstav, či o novej podobe viedenského Ringstraße. A Zweig? Ten mal tiež svoje obľúbené kaviarne. Ešte ako mladý chodil do Café Griensteidl, kde sa stal súčasťou skupiny tzv. „mladej Viedne,“ kruhu autorov, ktorí dláždili cestu modernizmu v literatúre. Neskôr sa presunul do Café Central, ktorá bola založená v roku 1876. Sadol si niekde do rohu, začítal sa do novín alebo hrával šach, pretože táto kaviareň mala prezývku „Die Schachhochschule,“ čiže „šachová škola.“ Svoje si tu odsedela celá plejáda historických postáv. Kávičkoval tu Freud, Adler, otec syonizmu Herzl, ale aj Stalin, Hitler či Lev Trotsky, ktorý vo Viedni prebýval počas svojho núteného exilu v rokoch 1907-1914. Práve k nemu sa viaže jedna vtipná anekdota. Rakúsky politik Viktor Adler namietal vtedajšiemu ministrovi zahraničia Rakúsko-Uhorska kniežaťu Berchtoldovi, že vojna vyvolá revolúciu v Rusku, ak nie aj v Habsburskej monarchii. Knieža mu vtedy odpovedal: „A kto tu revolúciu akože povedie? Hádam nie pán Bronstein sediaci tam vzadu v Café Central?“ Bronstein je celé meno Leva Trotského, hlavného ruského revolucionára. Viem si tu situáciu a kaviarenskú atmosféru úplne živo predstaviť. Zweig opisuje viedenské kaviarne takto: „Kaviarne boli najlepšie miesta, ak ste sa chceli dozvedieť novinky zo sveta. Kaviarne boli inkubátorom nových myšlienok a hnutí, bolo to jediné miesto, kde sme vďaka nášmu kolektívnemu záujmu sledovali orbis pictus umeleckých udalostí nie dvoma očami, ale rovno dvadsiatimi či štyridsiatimi očami.“ A teda rovnako ako on, aj ja som si sadol do tejto kaviarne, ktorá je dnes už obletovaná ľuďmi z celého sveta, všetci chcú aspoň na chvíľu zahliadnuť lesk starej Viedne. V Café Central je to možné. Hrá tu klavirista, koláče vyzývajú, aby sme si ich kúpili a strop a stĺpy sú zdobené krásnou zlatou mozaikou. Už tu chýba iba ten starý intelektuálny potenciál. Ja som sa usadil do rohu a premýšľal o tom ako som sa prvýkrát dostal k jeho tvorbe a prečo si jeho knihy zamilovali čitatelia po celom svete.

vienna  (1 of 1)-3vienna  (1 of 1)-2vienna  (1 of 1)-5vienna  (1 of 1)-6

Brazílska kultúra ako model pre Európu  

Pamätám si, že som sa k Zweigovi dostal úplne náhodne. Reflektoval som síce jeho meno ako spisovateľa, ale nevenoval som mu pozornosť. Všetko sa zmenilo, keď som sa po ročnom pobyte v Brazílii začal zaujímať viac o lusofonnú kultúru a portugalskú históriu. Pri svojom hľadaní som narazil na jeho knihu Magellan. Po jej prečítaní som bol fascinovaný jeho písaním a svetom zámorských objavov, ktoré ma už dlhodobo zaujímali. Táto historická biografia si ma ihneď získala. Ak ste ju nečítali, rozhodne odporúčam. Postupne som sa začal pátrať po informáciách o jeho živote a zistil som, že Brazíliu navštívil v roku 1936. Predstavte si, že pricestujete do Ria de Janeiro z nacistického Rakúska či Nemecka a pred vami uvidíte ľudí rôznej pleti a národov, ako spolu slobodne a tolerantne žijú bez rasových rozdielov. Žiadne prenasledovanie,  žiadna segregácia či arogantné ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Zweig veril, že nech ste akejkoľvek pleti, stále máte spoločnosti čo ponúknuť. Rozkvetom brazílskej kultúry bol prekvapený a ihneď bol strhnutý záujmom, pretože brazílska kultúra rasovej tolerancie, občianskej slobody bola rozvinutá do takej miery, že Európa jej ju mohla iba ticho závidieť. Brazília vtedy učila „civilizovanú“ Európu ako byť civilizovaný. Vo svojej knihe Brazília, krajina budúcnosti píše, že to čo krajina dokázala v rámci ľudských práv, hodnôt a tolerancie, ktoré sa on snažil počas celého svojho života v Európe presadzovať, by mohol slúžiť ako model kultúry pre celý svet. Je treba kriticky priznať, že krajinu ktorú si vybral pre svoj posledný exil videl miestami až príliš optimisticky. Avšak opis brazílskej histórie a cestopis po mestách je typický Zweigov, veľmi pútavý, živý a hodnotný. Je cítiť jeho hlbokú lásku k brazílskemu ľudu a prírodnému bohatstvu. Ak sa na jeho imigráciu pozrieme vo svetle dnešných udalostí, uvidíme určité paralely. Európa po nástupe fašizmu a rozpútaní 2.svetovej vojny stratila obrovský intelektuálny potenciál, ale Brazília a ďalšie krajiny, ktoré prijali utečencov z toho profitovali. Môžeme tak povedať, že najtemnejšie obdobie starého kontinentu prinieslo život a svetlo do sveta nového. Smutný je fakt, že ani jeho láska k novej krajine mu nezabránila dobrovoľne opustiť bojové pole proti nacizmu. Ako sám napísal vo svojom liste na rozlúčku: „Už som unavený z neustáleho túlania sa bez domova. Už nemám síl opäť začínať nový život. Nemáme žiadnu prítomnosť a žiadnu budúcnosť. Rozhodli sme sa, spojený v láske neopustiť jeden druhého.“

Stefan_Zweig_Ossining_New_York_1941

TRAVELISTAN PHOTOS BRAZILIA  (8)Mesto Ouro Preto v štáte Minas Gerais, ktoré Zweig navštívil.

TRAVELISTAN PHOTOS BRAZILIA  (12)

V čom spočívalo čaro jeho kníh? Prečo si dokázal získať svojich čitateľov?

Myslím, že Zweig vedel výborne demaskovať svoje historické postavy. Bol vynikajúci rozprávač, jeho historické biografie sú plné dobrodružstva, drámy a majú v sebe aj intelektuálny pôžitok. Svojho času boli neuveriteľne populárne. Bol spisovateľom, ktorý vedel ako sa priblížiť k srdciam čitateľov a zároveň sa vedel skutočne dostať do hláv svojich postáv, veľmi dobre vedel opísať  psychologickú rovinu svojich hrdinov zmietaných vášňami a náhlymi spontánnymi rozhodnutiami. Jednotlivé historické postavy svojou tvorivou silou dokázal priviesť k životu. S jeho Magallenom by som išiel aj na kraj sveta. Číta sa to jedným dychom. Postava je tak živá, že ju snáď vyzdvihol z úplného dna oceánu. Opäť tu ale naráža aj na situáciu v Európe, erudované oko môže pod čiarou nájsť odkaz, ktorý bol určený pre vtedajších Európanov. Starý svet, ktorý poznáte je stratený, ak chcete zachrániť európske ideály slobody, demokracie, humanizmu,  musia s vami opustiť brehy starého kontinentu.  Jeho kniha o Márii Antoineitte je skutočne bravúrna. Neustále špekuluje a čitateľovi prikladá nové a nové dokumentárne podrobnosti a možnosti osudu tejto známej francúzskej kráľovny.  Prelúskal sa všetkými jej účtami, prelistoval všetky doklady z procesu a dobových novín. Krásne čítanie. Zaujímavý je aj jeho výber postáv. Nikdy to nie sú žiadni víťazi, ale vždy porazení. Smutní hrdinovia, ktorých vášnivá sila hnala za novým poznaním a ich vlastné presvedčenie ich doviedlo veľakrát až k smrti. Jeho útla knižka Hviezdne hodiny ľudstva sú tým najlepším príkladom. Milujem jeho príbeh o Vascovi Nunez de Balboa, ktorý bol prvým Európanom, ktorý uvidel oba svetové oceány avšak rovnako ako celá rada ďalších jeho postáv mal tragický osud. Poslednú knihu, ktorú chcem spomenúť je výborná zbierka noviel Zmätenie citov a v nej príbeh pod názvom „Šachová novela.“ Nie je to len skvelé zrežírovanie zápasu dvoch šachistov na lodi plávajúcej do Ameriky, ale opäť je príbeh určitým spôsobom prepojený aj s jeho vlastným životom, keďže ako utečenec pred nacizmom uteká aj on. Do jednotlivých postáv maskuje svoje vlastné utrpenie, stratu starého života, jeho vlastného bytu, knižnice, ktorú musel opustiť. Jeho lásku ku knihám je v novele veľmi dobre cítiť. V jednom momente jeho hrdina hovorí: „Kniha, kniha. Štyri mesiace som nemal v rukách knihu a už len predstava knihy, v ktorej sa radia slová, stránky a listy, kniha v ktorej je možné čítať nové neznáme myšlienky, vstrebávať ich do mozgu bola omamná a zároveň ohromujúca.“ Zweig veril, že keď zoberiete jeho knihy do rúk, prinavrátite im život. Ja verím, že som vás inšpiroval natoľko, že s nadšením rozozvučíte symfóniu života jeho hrdinov.

AUTOR:  Zdenko Somorovský, všetky práva vyhradené.

Článok som napísal pre svoje potešenie, ale nakoniec som pripravil spoluprácu s kníhkupectvom Artforum. Ak si cez môj web zakúpite niektorú z týchto kníh, pomôžete mi pár centami, ktoré opäť využijem na ďalšie podobné literárne potulky či na kúpu novej  knihy. V zozname mám veľa spisovateľov a toto beriem ako začiatok môjho nového, originálneho projektíku – Literárne potulky svetom.

Vopred ďakujem za podporu a ak sa vám článok páčil, prosím, odporučte ho všetkým milovníkom Zweiga, kníh a cestovania. Prajem krásny deň

Svet včerajška – kliknutím na knihu vás to presmeruje na stránku Artforum

9788081590818

Zmatení citu – knihu zakúpite kliknutím na obrázok

imageeeeesasa

Šachová novela

picture_981