Po stopách Velikánov (2). Choďte do Viedne za Bruegelom, nastavuje moralné zrkadlo spoločnosti.

Views:
164

Viedeň. Je hmlistá noc. Lampy krásne osvetľujú ulicu okolo parku pri Volkstheater. Prechádzam tadiaľto pokojným krokom, som totiž naplnený krásou, krásou ľudskej tvorivosti a umenia, pretože sa práve vraciam z výstavy Pietra Bruegela z Kunst Historische Museum. Z výstavy, ktorá sa uskutočnila k 450. výročiu úmrtia tohto flámskeho maliara. Jej názov znie jasne: „Once in a lifetime,“ pretože ešte nikdy predtým sa žiadnemu svetovému múzeu nepodarilo dať dokopy takúto široko koncipovanú zbierku obrazov z dielne tohto fenomenálneho majstra. Vo Viedni je to však v týchto dňoch možné. Výstava potrvá až do januára 2019 a podľa kurátorov sa niečo podobné nezopakuje určite najbližších 100 rokov. Zbierka zahŕňa 30 malieb, 60  kresieb a rytín. Je to viac ako polovica z jeho zachovaných diel. Ide teda o niečo špeciálne, niečo, čo sa uskutoční iba raz za storočie. Viac písať netreba, na pozvánku by malo stačiť týchto pár riadkov. Ale predsa, dovolím si začať otázkou, poznáte hanlivé slovo brajgel? Určite áno, vzniklo z jeho obrazov. Videli ste sídlo Európskej Únie v Štrasburgu? Architekt ho ironicky nadizajnoval ako Babylonskú vežu z Bruegelovej maľby. Prečo? Vysvetlím nižšie. Kto je teda tento maliar, ktorý nás neustále inšpiruje a aké obrazy nám tu zachoval?

Bruegelov jediný autoportrét.

Kto je maliar Pieter Bruegel?

O človeku, ktorého umenie dnes obdivuje celý svet a ktorého obrazy stoja astronomické sumy,  vieme veľmi málo. Netušíme kedy sa presne narodil a nepoznáme ani jeho rodičov. Vôbec prvá zmienka o „Peeter Brueghels“ sa datuje do roku 1551, kedy bol v Antverpách  zapísaný ako majster do cechu sv. Lukáša. Noví majstri mali obyčajne 21 až 26 rokov, takže sa Bruegel narodil medzi rokmi 1525 -1530. Ak by som to zasadil do umeleckého prostredia vtedajšieho Holandska, bolo to 15 rokov po smrti „diabolského“ maliara stredoveku – Hieronyma Boscha, 50 rokov pred barokovým Rubensom (1577) a 80 rokov pred Rembrandtom (1606). Azda najvýznamnejším prelomom v Bruegelovej kariére bola jeho cesta do Talianska v rokoch 1552-53.

Navštívil tu slávne mestá ako Benátky, Florenciu, Rím a Neapol. Stretol sa tam s dielami vtedajších talianskych renesančných majstrov, študoval architektúru, antické sochárstvo a spoznal aj diela Michelangela či Da Vinciho. Na jeho umelecké smerovanie a maliarsky rozvoj to malo obrovský vplyv, pretože práve po tejto ceste si vytvoril svoj štýl, svoju typickú dramatickú krajinomaľbu plnú kopcov a skalných útvarov.

Kde takéto inšpirácie nachádzal? Predstavte si dnešné Holandsko. Je rovné ako pravítko, nudná krajina bez kopca. Keď sa totiž Bruegel vracal naspäť domov, prekročil Alpy a to malo na neho zásadný vplyv. Až vtedy sa stal z neho skutočný majster. Nastal prerod, podobný tomu, ktorý sa udial iba niekoľkokrát v histórii. Prerod, ktorý z Hannibala vytvoril nesmrteľného  veliteľa, šíriaceho strach medzi Rimanmi a z generála Napoleona zase francúzskeho cisára. Ako píše jeho životopisec Karel van Mander: „Po návrate vysoké alpské hory a skaly doslova vyvrhol na svoje plátna.“ A tak vznikli skutočné veľdiela svetového maliarstva, obrazy, ktoré budú uchvacovať celé generácie. Spomeniem aspoň dva biblické motívy „Obrátenie Saula“ na svätého Paula a „Útek do Egypta,“ ktoré sú krásne zasadené do alpských hôr. Medzi veľdiela rozhodne patrí aj jedna z jeho najdôležitejších malieb „Babylonská veža,“ ktorá zase vychádza z jeho potuliek po Ríme. Antické koloseum mu poslúžilo ako hlavný zdroj inšpirácie. Tento obraz je prekrásny a bližšie sa k nemu vraciam v spodnej časti článku.

Zber sena a jesenných plodov.(1565) Obraz pochádza originálne zo séria 6 malieb zobrazujúcich ročné obdobia. Skorú jar, jar, skoré leto, leto, jeseň a zimu.

„Útek do Egypta“ z roku(1563). Dramatická krajinomaľba pripomína Bruegelovu cestu cez Alpy.

Obrátenie svätého Pavla, 1567.

Procesia na Kalváriu(1564). Je vidieť lačný dav, čakajúci na popravu odsúdenca. Kristus s krížom sa stráca uprostred 950 postáv na obraze.

Po návrate z Talianska sa z Antverp presťahuje do Bruselu, kde si zoberie za manželku dcéru svojho majstra Pietra Coeckeho a vo veľkom tvorí. Tvorí diela, ktoré aj my ľudia rýchleho a moderného 21.storočia neustále obdivujeme. Bruegel po 18 rokoch horúčkovitej tvorivej činnosti zomiera v roku 1569 a zanecháva nám tu maľby, ktoré sú plné satiry, sarkazmu, náboženských predstáv o pekle a raji, vtedajšej politickej atmosféry, mnohé majú sociálny rozmer a zachytávajú sedliacke svadby, pijanov, detské hry, holandské porekadlá či krásnu premenu ročných období. Bruegel bol geniálny a komplexný maliar, ktorého obrazy hovoria o jeho vzdelanosti, o jeho obrovskej fantázii a predstavivosti.

Do svojich obrazov sa snažil vždy vložiť nejaké symboly, nejaké odkazy a neustále tak spoločnosti nastavoval morálne zrkadlo. Mnohé zobrazenia sú tak aj po takmer 500 rokoch stále aktuálne. Bruegel je preto takým holandským Shakespearom, ktorý namiesto pera používa štetec. Síce o nás nepíše, ale naše vzorce správania maľuje. A tie sa ani rozdielom niekoľkých storočí veľmi nemenia.

Morálna skazenosť v spoločnosti, problémy v cirkvi a kresťanskej religiozite, opilstvo, násilie, márnomyseľnosť, či pýcha. Ľudská márnivosť, neustála chamtivosť a baženie po majetku je zhubná a ničí spoločnosť  ako lepra. Rozleptáva ju a mení  na semenisko hriechu, ako je to zobrazené v kresbe „ Sedem smrteľných hriechov.“ Pyšná žena stojí vedľa páva s krásnym chvostom a  díva sa do zrkadla. Nie je slepá, len nevidí svet okolo seba. Ide o nerozpoznanie vlastnej slepoty a zatváraniu očí pred okolitou realitou. Niečo na spôsob dnešnej komunikácie : „Buď ticho a nestaraj sa.“ Bruegel tu teda krásne ukazuje tú zahľadenosť do seba, do odrazu v zrkadle. Tie podobnosti so súčasným svetom sú priam hmatateľné a ostáva mi len sucho konštatovať, že ani po 450 rokoch vývoja sme sa mentálne veľmi nepohli. Moderné technológie nám síce dali smartfóny, ale tie sú k rukám priviazané rovnako ako zrkadlá, a tak obraz ostal, vymenil sa iba rám. Aj dnes je naša spoločnosť miestami plná egoizmu a individualizmu a s touto kresbou je napriek rozdielnym storočiam veľmi podobná.

Brugelov zmysel pre satiru a iróniu je dokonale zobrazený aj na jeho jedinom zachovalom autoportréte. Ide o kresbu strapatého starého maliara, ktorý sa upriamene a ironicky díva na svoju maľbu. Za ním stojí kupec s mešcom v ruke, s otvorenými ústami a s tupým nechápavým výrazom zíza na obraz. Zdá sa, že nič nepochopil. Bruegel ho schválne namaľoval s malými okuliarmi na nose, tie symbolizujú jeho  krátkozrakosť a hlúposť. Krásne nám tak zobrazil vzťah medzi kupcom a maliarom.

Interiér Kunst Historische muzeum. Krásna budova, kde sa výstava koná.

„Sedem smrteľných hriechov.“ Zobrazenie Pýchy. Sledujte koľko postáv sa tu díva do zrkadla.

Obraz „Víťazstvo smrti“ alebo Apokalypsa prichádza

Stojím v rade pri vstupe do miestnosti. Lístky sa predávajú na časový slot a vypredané sú na niekoľko dní vopred. Záujem je obrovský a ja už sa neviem dočkať, kedy konečne uvidím jeho obraz „Víťazstvo smrti.“ Ten, rovnako ako iné obrazy bol zapožičaný z múzea Prado v Madride. Sú tu aj diela z Londýna, New Yorku, Paríža, Antverp, Ríma,  Berlína či Rotterdamu. Niečo úžasné. Jednoducho ľudia milujúci umenie si tu prídu na svoje.

Mám rád maľby, ktoré sú plné symbolov a človeka nútia neustále premýšľať. Hľadať skrytú pointu. Odkaz. A práve pri tomto obraze som si musel neustále klásť otázky. Čo nám chce tým povedať? Nad čím sa máme zamyslieť?  Snažil som sa na ne nájsť uspokojivé odpovede. O čo v maľbe vlastne ide? Armáda kostier z podsvetia hubí s ostrými kosami ľudskú populáciu po tisícoch. Krajina je pustá, nehostinná, spálená ohňom pekla v pozadí kopcov. Je to krajina posiata mŕtvolami, zvädnutou trávou, suchými stromami bez listov. Nič živé tu nie je. Prítomnosť niečoho vyššieho, niečoho Božieho tu chýba. Boh sa tu nikde neukazuje. Kresťanský prísľub vzkriesenia a spásy absentuje. Kostra zvoní zvonom na umieračik. Všade sú šibenice  a rozbúrený oceán je plný potápajúcich sa lodí.  Je zbytočné bojovať, je zbytočné  zdvihnúť meč proti smrti, alebo schovať sa pod stôl ako to robia niektoré postavy. Všímam si muža s mečom v ruke, ako sa naprázdno zaháňa, no pred smrťou aj tak neujde. Takisto hudobníci, ktorým nepomáhajú ani ľúbostné piesne o láske a priateľstve. Všetko je márne, všetci zomierame rovnako. A je jedno z akej sociálnej vrstvy pochádzame. Na obraze sú zobrazení všetci – od roľníkov a vojakov až po šľachticov, ale aj kráľa a kardinála – bez rozdielu. Smrť na nás čaká rovnako. Biedny kráľ sa tupo pozerá do prázdna, azda premýšľa nad tým, že ani jeho bohatstvo, jeho kráľovské sudy plné zlata a striebra mu nepomôžu pred osudom. Zabudol na pokánie, a tak mu kostra ukazuje presýpacie hodiny. Jeho čas vypršal.

„Víťazstvo smrti“(1562) alebo Bruegelov apokalyptický koniec sveta. Hádanka nájdi 5 stredovekých spôsobov smrti.

Historické pozadie obrazu a sveta 16.storočia

Bruegel tu zobrazil koniec života veľmi brutálne, nemilosrdne, koniec života, ktorý prichádza vždy násilne. Ľudia utekajú pred smrťou do otvorených dverí tunela s vyrytým krížom. Hľadajú tam záchranu, zatiaľ čo sú podvedení, pretože kostra – smrť spúšťa bránu a oni padajú do pasce. Tento obraz bol vytvorený pre neznámeho súkromného patróna v roku 1562.  Bruegel čerpá inšpirácie vo svojom predchodcovi, ktorého práce si vysoko cenil. Bol ním jeden z najznámejších stredovekých maliarov – Hieronymus Bosch. Rovnako Holanďan. Viaceré jeho motívy dokonca používa vo svojich dielach. Spomeniem aspoň motív rýb. Na jednom obraze zachytáva veľké ryby požierajúce menšie ryby. Celý obraz symbolizuje feudálnu spoločnosť , ktorá využíva (zneužíva) prácu menších (roľníkov) pre väčších (kráľov, aristokratov).  Storočie, v ktorom Bruegel žil zažívalo neuveriteľné zmeny. Neustále sa objavovali nové správy o objavených krajinách na západe, geografia sveta sa menila, astronómia prinášala správy o zemi a hviezdnej sústave, skúmalo sa ľudské telo a robili sa chirurgické pitvy s cieľom spoznať schopnosť našich orgánov. Do každodenného života sa dostávali nové koreniny, rastliny a ďaleký svet prinášal aj neznáme druhy zvierat. Netreba zabudnúť ani azda najdôležitejší faktor a tým bola nedávna skúsenosť s epidémiou moru. Tá bola v spoločnosti stále veľmi prítomná, keďže čierna smrť sa do Európy opakovane vracala od 14. do 17. stor. Jednoducho toľko noviniek bolo ťažké stráviť. Predstavte si teda mešťanov s ich poverami a vtedajšími predstavami o svete. Na také rýchle premeny jednoducho neboli pripravení. Viaceré fyzikálne veci si stále nedokázali uspokojivo vysvetliť a preto fenomén viery v existenciu diabla a démonov bol vo vtedajšej spoločnosti prítomný. Navyše všetky fyzické deformity na ľudskom tele, spolu s prírodnými  katastrofami  a epidémiami sa pripisovali práve silám diabla a démonom. Zlý človek bol jeho komplicom na zemi a zároveň vykonávateľom zla. Bol spolupáchateľom. Preto sa čarodejnice a bosoráci  upaľovali.  Státisíce žien bolo kvôli takýmto predstavám mučených, odsúdených a verejne upálených na hranici.  Ženy to jednoducho v stredoveku nemali ľahké. Žena ako pokušiteľka, spolčená s diablom zvádzala dobrých mužov, ktorí ju zato neskôr nechali upáliť.  Sila zla a démonov sa chápala ako súčasť každodenného života. Vo svete umenia sa o expresívne zobrazenie podsvetia postaral už spomínaný Hieronymus Bosch.  Bruegel na jeho diela nadviazal a viaceré veci vylepšil. Niektoré jeho diela sú preto posiate príšerami, pekelnými výjavmi a magickými bytosťami. Známy je obraz Sialená Markéta. Víťazstvo smrti je zase plné apokalyptických výjavov o konci sveta, kde krajina pôsobí skľučujúco, ale oko pozorovateľa je uchvátené aj tými najmenšími detailmi. A práve tie detaily musí človek vidieť zblízka. Pri obrazoch to inak nejde. Zabudnite na internet. Toto proste musíte vidieť a sledovať vlastnými očami. Ja osobne by som tu dokázal stáť a pozorovať jeho prácu aj celé hodiny. Prvá myšlienka, ktorá mi napadne je: „Ten chlap musel mať božskú trpezlivosť.“ On pracoval aj na tých najmenších drobnostiach a ukázal nám skutočnú mravčiu prácu plnú symbolov a interpretácii.

Otázka pre čitateľa – stredovek a mučenie

Schválne vám moji čitatelia, položím jednu otázku. Na obraze „Víťazstvo smrti“ je zobrazených 5 spôsobov akými v stredoveku mučili a popravovali ľudí. Niektoré uhádnete ľahšie, iné budú ťažšie. Verím, že vám mráz prebehne po chrbte rovnako ako mne, keď som ich všetky našiel. Stredovek bol fakt krutý.

Náboženský motív. „Pád rebelujúcich anjelov“(1562). Na čele obrazu stojí archanjel Gabriel bojujúci proti padlým anjelom. Pýcha bol hriech, ktorý spôsobil pád Lucifera a jeho spoločníkov. Konflikt medzi dobrom a zlom, zločinom a cnosťou je téma, ktorá sa neustále opakuje v Bruegolovom diele.

Cesta po Taliansku priniesla aj takéto zobrazenie prístavu v Neapole.(1560)

„Babylonská veža.“

Asi najviac zo všetkých som sa tešil na obraz Babylonskej veže. Už som si ho tu bol raz pozrieť, keďže patrí do stálej zbierky Kunst Historisches Musea, ale teraz tu bola aj jeho druhá časť. Jeho dvojička z Holandska. Tieto obrazy donútia človeka sa zastaviť a vychutnať si pôžitok z umeleckého diela. Je to neskutočna „podívaná.“  Obraz biblickej babylonskej veže nás prenasleduje už celé tisícročia. Pyšná, nadutá spoločnosť stavia vežu až nebesám, chce sa rovnať Bohu. Boh ich za ich aroganciu, velikášstvo a bohorúhačstvo potrestá: „Pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého.“  Odvtedy vraj ľudia hovoria inými jazykmi. Nastal tak chaos a stavba sa nikdy nedokončila, pretože ľudia si prestali rozumieť. Maliar tým narážal na kedysi pokojné stredoveké mesto Antverpy, kde sused poznal suseda. Lenže Antverpy, ktoré sú na maľbe zobrazené na ľavej strane v pozadí, zrazu rýchlo rástli. Možno až prirýchlo. Počas obdobia zámorských objavov sa stali strediskom medzinárodného obchodu. V 16.stor. sa priebehu 50 rokov počet obyvateľov zdvojnásobil na 89 000. Ľudia zrazu hovorili cudzími jazykmi, nerozumeli si. Bol to chaos. Maľba tak symbolizuje spoločnosť, ktorá sa neustále mení a následky, ktoré s takouto zmenou prichádzajú. Niečo staré trváce sa končí a nahrádza ho niečo nové a neznáme. Je to vidieť na samotnej veži. Časť je postavená a časť sa rúca. Architekt EU parlamentu sa azda práve preto inšpiroval touto maľbou, a vytvoril tak zaujímavý koncept modernej architektúry s prepojením na stredoveké umenie. Všimnite si ten detail blížiacich sa mrakov v pozadí, prinášajú nejakú pohromu? Sú predzvesťou niečoho? Hádam nie, ale dalo by sa nad tým všetkým filozofovať. Dielo je plné krásnych detailov, megalomanskej konštrukcie, ktorá zapĺňa takmer celý obraz, alebo prístav, kde kotvia lode, na rampách sú stroje a robotníci makajú, finišujú s prácami, zatiaľ čo chudobná bedač  v nej už býva. Je to neskutočné dielo a odporúčam každému sa do Viedne  kvôli výstave vybrať, veď Viedeň vždy bola baštou dobrého umenia a vkusu.

Babylonská veža,(1563). Pyšná, nadutá spoločnosť stavia vežu až nebesám, chce sa rovnať Bohu. Boh ich za ich aroganciu, velikášstvo a bohorúhačstvo potrestá.

Príchod kráľa. Niekto sa mu klania a niekto otáča zadok. Dole na jednom kvádri je vyryté meno Bruegel (1563). Bolo to namaľované pre bankára z Antverp Nicola Jonghelincka, ktorý bol veľkým patrónom Bruegela. Bankár vlastnil viac ako 16 jeho malieb.

Ak  sa vám článok páčil a môj tip na tip na víkend vás zaujal, pozdieľajte prosím jeho obsah. Vďaka za podporu. Prajem krásny deň.

Toto je môj druhý diel z rubriky Po stopách velikánov. Naposledy som sa vybral hľadať stopy po mojom obľúbenom viedenskom spisovateľovi Stefanovi Zweigovi.  Článok nájdeš u mňa na webe.

Po stopách velikánov. „Viedeň včerajška“ so Stefanom Zweigom.