Berlín mesto symbolov. 5 historických miest, ktoré musíte navštíviť.

Views:
628

Berlín. Mesto, ktoré má v sebe ohromnú silu. Stačí jeho názov nahlas vysloviť. Berlín. Hneď sa človeku zjavia obrazy Hitlera, pochodujúcich vojsk, obrazy z druhej svetovej vojny a horiaceho Reichstagu, obrazy berlínskeho múru a studenej vojny, ale aj obrazy novembrovej revolúcie z  roku 1989 a nového Nemecka na čele s Angelou Merkelovou. Čo obraz, to silný príbeh. Pre mňa osobne, toto mesto veľkou mierou zosobňuje kruté dejiny 20.stor. Azda žiadne iné svetové mesto, nebolo tak silno postihnuté dvomi najkrvavejšími režimami na svete – nacizmom a komunizmom. Práve tieto dve kruté ideológie vstúpili do viac ako  1000 – ročnej histórie mesta a začali tvarovať jeho moderné dejiny. Osud Berlínu veru neprial, rozdal mu veľmi zlé karty. Najskôr sa stal baštou Hitlera, ktorý chcel z neho s pomocou svojho architekta Alberta Speera vybudovať hlavné mesto nacistickej Tretej ríše – Welthauptstadt Germania. Speer navrhol megalomanský projekt, ale dnes po ňom ostali iba lampy na ulici 17.Júna a premiestnený pamätník známy ako „Víťazný stĺp.“ Berlín bol počas nacizmu sídlom všetkých dôležitých ministerstiev, spomeniem aspoň známy trojuholník na Princ – Albert Strasse – ministerstvo letectva, riadené Goringom, ministerstvo propagandy riadené Goebbelsom a sídlo gestapa, riadené Himmlerom.  Berlín sa stal symbolom, ktorý zosobňoval nacistický režim v jeho úplnosti. A práve preto ho chcel Stalin za každú cenu, dobyť! Chcel to dokázať už 1. Mája, na sviatok práce, ale ako z histórie vieme, podarilo sa to až o pár dní neskôr. Sovietskym vojakom sa však aj tak podaril husársky kúsok, vyvesili vlajku červenej armády na streche zničenej budovy Reichstagu. A práve fotografia od Jevgeni Khaldeva sa stala novým symbolom, symbolom sovietskeho víťazstva nad nacistickým Nemeckom. Po krvavej Bitke o Berlín, zostalo po vojne zničených viac ako 80% mesta. Nič iba ruiny, ulice plné vojenskej techniky, mŕtvol,  zhorených áut a trosiek zničených domov. A tak ženy začali pomaličky budovať  nové mesto.

Po vojne sa však rozdelilo na 4 sektory (britský, americký, francúzsky a sovietsky) a v jeho historickom jadre sa usídlil nový režim, nová hyena. Nastúpila éra komunizmu, ktorá mestu spôsobovala novú bolesť a neustále vytvárala nové hlboké zárezy do jeho organizmu. Ak si mesto predstavíme ako živý organizmus, tak vieme, že každý zákrok, každý neprirodzený a umelý zásah po sebe zanecháva krvavé a ničivé stopy. A jedna z tých najničivejších stôp a najhlbších jaziev ostala po chirurgickom zásahu z 13.augusta v roku 1961. Začalo sa s výstavbou berlínskeho múru, ktorý mesto fyzicky a ideologicky rozdelil na západný a východný Berlín. 155 km dlhý betónový múr zapríčinil, že tisíce rodín sa zrazu nevideli celé roky, že súrodenci sa nepoznali a  nevyrastali spolu, že syn nemohol pochovať svoju matku a otca, že viac ako 600 ľudí bolo zastrelených snažiac sa prekročiť múr na západ. To už je poriadne hlboká jazva. Berlín sa tak stal opäť novým symbolom, v poradí už tretím. Stal sa symbolom studenej vojny a rozdelenia, ktoré trvalo až do roku 1989. Dovolím si tvrdiť, že pre Berlínčanov sa skutočne vojna skončila až pádom berlínskeho múru. Druhá svetová vojna bola síce fyzicky zdrvujúcejšia, ale aj studená vojna mentálne „otrávila“ život miliónom ľudí.  Až rok 1989 bol skutočne rokom, kedy sa začínajú písať nové kapitoly z fascinujúceho príbehu o Berlíne. A nové kapitoly opäť prichádzajú vo forme symbolu. Berlín sa stal raz a navždy  symbolom zjednotenia, a to nielen samotného Berlína, ale celého Nemecka. Akt zmierenia, ozdravujúci proces, hojenie hlbokých rán a starých jaziev sa začal.  Zrodil sa moderný Berlín. Berlín, ktorý opätovne púta pozornosť, láka milióny turistov a obhajuje svoje staré stratené miesto v kultúrnej Európe. Pre mňa je Berlín najotvorenejším a najtolerantnejším mestom v celej Európe. Miera sebareflexie je tu oveľa vyššia ako v ktoromkoľvek európskom hlavnom meste.  Berlín je dnes jednoducho v kurze,  je svetom umenia, kultúry a múzeí, je to svet, kde sa miešajú cudzie kultúry. Žije tu viac ako 3,7 milióna ľudí zo 180 rôznych krajín. Je to taviaci kotol svetových národov a náboženstiev. A to láka nielen investorov, ale aj umelcov, muzikantov, spisovateľov, filmárov, ale aj kuchárov, cukrárov, dizajnérov, voľnomyšlienkarov, šoférov a v podstate všetkých, ktorí hľadajú v živote druhú šancu. Berlín im to svojim prostredím dokáže ponúknuť. Posledných 5 rokov sa tu pravidelne vraciam aspoň 3 – 4 krát do roka. Sledujem zmeny a pokroky. Objavujem nové miesta. Keď tu človek príde po prvýkrát, zarazí ho jeden fakt. Všade sa stavia, celé mesto je plné žeriavov a na oko vizuálne neatraktívne pôsobiacich modrých a fialových kovových rúr. Ťahajú sa mestom ako nepríjemný had. Mimochodom, tie rúry sú veľmi dôležité, slúžia na odčerpávanie spodnej vody, keďže Berlín bol založený na močarine. Založili ho Slovania, ktorí sa tu usadili v 5 stor., v oblasti dnešnej štvrte Nikolaviertel. O 5. storočí neskôr si ich síce germánske kmene podmanili, ale predsa len tu niečo po sebe zanechali. Z materiálnej kultúry toho veľa neostalo, ale svoju historickú značku zanechali v modernom nemeckom jazyku  – slová ako Grenze – hranice, alebo geografické názvy ako Dresden, Postdam, Leibniz, Chemnitz a samozrejme meno Berlín. To má rovnako slovanský pôvod. Avšak vrátim sa späť k modernému mestu, ktoré sa svojou horúčkovitou stavebnou činnosťou snaží vymazať staré prešľapy a chyby, viditeľné aj viac ako 73 rokov po skončení vojny. Ak plánujete návštevu Berlína, chcem vám poradiť aspoň 5 miest, ktoré sú historicky dôležité a rozhodne sa oplatia navštíviť.  Ak by som mal urobiť úplný zoznam, bolo by toho oveľa viac, ale držím sa hesla „menej je niekedy viac.“ Niečo si nechám na ďalší blog. Mám v pláne spísať menej známe miesta:-)

Topografia Teroru – nacistický inštitút krutosti, sídlo gestapa

Ak chcete pochopiť súčasný Berlín a zároveň zistiť postoj súčasného Nemecka k nacistickej minulosti musíte navštíviť toto miesto. Tu sa od roku 1933 -1945 nachádzal jeden z hlavných inštitútov nacistického teroru –  gestapa (tajnej štátnej polície). Okrem toho tu bolo veliteľstvo SS a hlavné sídlo Ríšskej bezpečnosti, ktoré riadil Himmler a Reinard Heydrich. Dokumentačné centrum teroru je vybudované  na jeho základoch. Bod po bode je zdokumentované ako sa Hitler dostal k moci a aké peklo vo svete rozpútal. Sú tu veľmi silné fotografie s vysokou výpovednou hodnotou. Svoje zastúpenie tu má aj rozbitie Československa. Niektoré časti výstavy sú otvorené v bývalých súkromných celách, kde gestapo mučilo a vypočúvalo nepriateľov režimu. Hovorí sa, že jediný spôsob ako z tohto miesta uniknúť bolo spáchať samovraždu. Nepamätám, že by som niečo podobné videl niekde inde vo svete. Krutú a bolestivú minulosť štáty obyčajne neotvárajú a neukazujú vo výkladnej skrini. Tu však áno. Ukázať novej generácii Nemcov a celému svetu, že sme sa poučili.  Sebareflexia národa na najvyššom stupni. Ak sa presuniem k nám na Slovensko, tak aj u nás máme bolestivú a tragickú históriu, ale neotvárame ju často. Nechceme sa pravde pozrieť do očí, veď prvý pamätník venovaný Holokaustu a odsunu slovenských židov do koncentračných táborov sme v Seredi otvorili až v roku 2016.  Povedzme to otvorene, je to dosť neskoro.

Vstup voľný.

Dokumentačné centrum Berlínskeho múru na Bernauer strasse.

Zabudnite na turistický Checkpoint Charlie, tu na Bernauer strasse je to o niečom inom. Práve tu si totiž viete predstaviť ako skutočne vyzeral rozdelený Berlín. Kadiaľ prechádzal jeho dvojitý múr, kde boli strážne veže a ako to celé rozseklo mesto na polovicu. Je tu veľa malých pomníkov, odkazov na minulosť. Základy zničeného kostola, kríž na zemi, panely s informáciami, maľby na stenách. Kráčajúc pozerajte pod nohy, na bronzových tabulách sú znázornené presné línie berlínskeho múru. Dokumentačné centrum je plné fotografií zobrazujúc výstavbu múru, ale nielen to, zároveň slúži ako hlavné informačné centrum pre ľudí, ktorí hľadajú nejaké správy o svojich zosnulých členov rodiny. Dá sa tu stráviť hodiny. Raz som tu bol s jednou pani, ktorej synovec Chris Gueffroy bol posledný zastrelený človek v snahe prekročiť múr. Stalo sa to 6. Februára 1989. Mal iba 20 rokov.

Vstup voľný.

Pamätník Holokaustu

Tento pamätník je pre mesto obzvlášť dôležitý. Nie je žiadna náhoda, že sa nachádza hneď vedľa najznámejšieho symbolu Berlína – Brandenburskej brány. To si hneď treba vyjasniť a uvedomiť. Bol to jasný zámer – byť na očiach, byť viditeľný, nech ho každý turista navštívi. Tento labyrint 2710 betónových stél, rôznej výšky a šírky, ktoré vytvárajú pochmúrnu skľučujúcu atmosféru, kde sa človek stráca, aby sa opätovne za novým rohom zmätene objavil. Pamätník tak vyjadruje stratené životy ľudí, ktorí sa už nikdy nevynorili spoza rohu. Zomreli v koncentračnom tábore. Stratené generácia o ktoré ľudstvo prišlo. Betónové hroby bez mena, bez údaju, symbolizujú 6 miliónov židov zavraždených počas Holokaustu v Európe. Silný pamätník, ktorý je plný kontroverzií. Pre niekoho sa zdá megalomanský, pre iného otvorene pripomína hanbu a trie staré rany. Ďalší kritizujú, že tu nie sú mená ani počty mŕtvych, a tak by sa dalo pokračovať. V každom prípade treba sa tu zastaviť.

Budova ríšskeho snemu – Bundestagu,  bývalého Reichstagu.  

Návšteva Berlína by bola neúplná, ak by sa človek nepozrel do tak dôležitej budovy, akým je súčasný Bundestag. Geniálna prestavba dnes symbolizuje zjednotenie Berlína a súčasne  celého Nemecka. Počas nacizmu bola práve táto budova spojená s nástupom Hitlera k moci. Požiar Ríšskeho snemu z 27.februára 1933 akceleroval zostup nacistického režimu. Hitler požiar ihneď využil vo svoj prospech, obvinil komunistov z pripravovaného revolučného puču, snahy o vládny prevrat v Nemecku. Tento požiar mu slúžil ako zámienka na vytvorenie dekrétu o obmedzení občianskych práv a slobody. Bol to kľúčový krok, pretože vďaka tomuto ríšskemu dekrétu boli všetci oponenti režimu zatýkaní ako nepriatelia štátu. Nastal teror, ktorý nemal v histórii obdobu. Pri prestavbe sa na to myslelo, pretože dnes návšteva Bundestagu zážitkom. Architekt Sir Norman Foster urobil kusisko skvelej práce. Obzvlášť pri sklenenej a otvorenej kupole. Použitie skla tu bolo zásadné, predstavuje snahu o transparentnosť, otvorenosť, prístupnosť a nesie hodnoty demokracie. Z vrchu kupoly je vidieť zasadanie parlamentu. Hovorí to jasnou rečou. Chceme byť otvorení ľudom, transparentní a naše rozhodnutia sa nevytvárajú niekde za zatvorenými dverami, ale na očiach  verejnosti. Krásna budova, ktorá okrem iného využíva ekologické zdroje energie.

Vstup voľný, treba mať so sebou pas, OP a skúsiť si objednať návštevu cez internet.

East Side Gallery

Toto miesto mám rád. Nie je síce až tak historické ako predchádzajúce tipy, ale ide o najdlhšiu zachovanú časť berlínskeho múru. Spolu až 1316 m. Celý priestor sa po roku 1989 zmenil  na otvorenú galériu grafitového umenia. Je tu viac ako 105 malieb od najrôznejších autorov. Niektoré sú veľmi jednoduché, ale iné majú v sebe posolstvo. Posolstvo mieru, porozumenia. Iné sú ironické ako známy komunistický bozk bratstva medzi Brežnevom a nemeckým komunistom Erichom Honeckerom. Vytvoril ho umelec Dmitri Vrubel v roku 1990 a je to jedno z mála malieb, ktoré tu odvtedy stále zdobia berlínsky múr. Páči sa mi tu, je tu pohodová atmosféra a prístup k rieke Spree. Ideálne miesto na drink a na myšlienky o dvoch rôznych spoločnostiach žijúcich na tej istej rieke, len na jej rozličných brehoch. V duchu sa teším, že tie staré časy sú už minulosťou.

Ak  sa vám článok páčil a moje fotografie a tipy vás zaujali, pozdieľajte prosím jeho obsah. Vďaka za podporu. Prajem krásny deň.

Nabudúce 5 tajných a málo známych miest v Berlíne. Máte sa načo tešiť.